Rozhovor s Martinou Mikovou

Jsem moc ráda, že se mi podařilo vyzpovídat Martinu Mikovou – autorku série Volanie krvi (moji recenzi na první díl série můžete najít  ZDE) – a věřím, že se nejedná o jediný rozhovor a v budoucnosti autorku ještě někdy vyzpovídám. J  

Kniha Volanie krvi je tvoje první oficiálně vydaná kniha. Mě by ale zajímalo, jaké byly tvoje začátky ve psaní. Co tě vůbec vedlo k tomu začít psát?

To, že som sa písať naučila. J Naozaj, spájanie písmenok do slov ma chytilo ako šesťročnú a odvtedy ma nepustilo. Moje prvé veľdielo som napísala ako sedemročná v škole na prestávkach. Malo asi 60 strán prváckym písmom a bolo o dievčatku Dženy ( no hej, vtedy sme angličtinu nemali...), ktoré vyrástlo v džungli, kde ju objavil chlapec Džek. J  

U nakladatelství MEA 2000 vyšly zatím tři knihy ze série Volanie krvi. Co tě inspirovalo k napsání této série?

V čase, keď som začala písať Vytie vlka ( áno, sériu som začala písať od prostriedku, jednotka prišla až potom - chaos je môj živel J), ešte na Slovensku žáner paranormal romance v podstate neexistoval. Rozčuľovalo ma, keď som si nevedela nájsť na čítanie nič, čo by ma zaujímalo a tak som sa rozhodla, že si niečo takého napíšem sama. Fascinovali ma vlkolaci, démoni, upíri a  iné nadprirodzené bytosti, takže ako prvá vznikla postava Cedrica. Aidanova kniha sa potom písala trochu ťažšie, lebo som sa musela držať toho, čo som o ňom prezradil v Cedrickovom príbehu.

Jako studentka jsi vyhrála pár literárních soutěží, ale nepovažovala jsi to za kdovíjaký úspěch. Kdy nastalo zlomové rozhodnutí: „Teď oficiálně vydám knihu.“? 

Náhodou som natrafila na isté internetové fórum, kde bolo možné uverejniť svoje práce. Skusmo som pridala niekoľko kapitol Cedrickovej knihy. Spätná odozva od čitateľov bola úžasná a zdvihla mi sebavedomie. Mala som šťastie na čitateľov, ktorí nepísali chválu na hocičo - ak bolo treba, mali pripomienky, proste dostalo sa mi nielen pochvaly, ale aj konštruktívnej kritiky, preto som ich hodnotenie pokladala za objektívne. Napokon, nepoznali ma osobne, nemali dôvod brať ohľad na moje city, ako by to urobil niekto blízky. Počet mojich čitateľov narastal a tak som sa rozhodla, že to skúsim. Oslovila som rôzne vydavateľstvá papierových kníh, ale neuspela som. Potom som niekde natrafila na zmienku o vydavateľstve ebookov a skúsila som to. V MEA boli od začiatku veľmi milí a ústretoví a prvá kniha sa čoskoro dočkala vydania.

Která z postav tvých knih je ti nejsympatičtější?

Cedric. Jednoznačne. Je presne taký, akého som ho chcela. To je na písaní najkrajšie - môžete si vytvoriť fiktívneho chlapíka, ktorý spĺňa nároky každej ženy a on je pritom len váš. Až mi bolo ľúto dať ho Shine. J Ale vážne, sú aj ďalšie postavy, pre ktoré mám slabosť, ale zatiaľ sa v sérii neobjavili. Ich príbehy mám hotové a dúfam, že sa tiež dočkajú vydania. Je to démon Kyla-a-nor a Lucifer. Áno, TEN Lucifer. J 

S Cedricem úplně souhlasím.J Zaujal mě hned v prvním díle a stal se tak mojí oblíbenou postavou. Osobně bych provedla něco hodně nepěkného Azazelovi, ale to zase odbočuji. Vymýšlí se ti lépe postava necharakterního darebáka nebo kladného hrdiny?

Azazel dostane svoje. Čo by to bolo za šťastné konce, keby spravodlivosť nedosiahla na tých zlých? J  Najlepšie sa mi vymýšľajú práve postavy, ktoré som označila ako svoje obľúbené - muži, ktorých okolie pokladá za darebákov a oni sa tak aj správajú, ale je v nich aj čosi hlbšieho, čosi, čo dokáže prebudiť len tá pravá. My ženy predsa všeobecne máme rady "zlých chlapcov". Ale úplne najradšej vymýšľam vedľajšie postavy. V tomto špeciálne hviezdi Clairina sestra Denny. Milujem jej šialené nápady a tak trochu mimozemské myslenie. Akoby bola jednou nohou v tomto svete a druhou v úplne inom, vlastnom. Trochu dospelá a trochu dieťa, ktoré verí, že svet je krásny, ľudia sú dobrí a všetko vždy vezme šťastný koniec. Podľa mňa by bol svet oveľa lepší, keby postavy ako Denny vystúpili z kníh a trošku nám prifarbili čiernobielu realitu všedného života.

Kde nejraději píšeš? Máš nějaký „psací rituál“?

Rada píšem kdekoľvek. Keď sa ponorím do príbehu, okolie vôbec nevnímam, takže je jedno, kde práve som. Ale najčastejšie okupujem počítač u mňa v kuchyni. A rituál, ak sa to dá rituálom nazvať, no, počkám si, kým rodinka zaspí, zostavím si playlist k písaniu podľa toho, akú scénu sa chystám opisovať, nasadím si slúchadlá a idem na to. K romantike počúvam najmä Hansa Zimmera, k drsnejším scénam Skillet. Aha! A nesmie chýbať hrnček kávy vedľa klávesnice. Niekde som počula, že spisovateľ je špecifický organizmus schopný meniť kofeín na knihy. Neviem, ako u ostatných, ale u mňa to platí. J

Káva je jasná už od pohledu + „hlučné inspirativní ticho“ – ale přesto to někdy zaskřípe a nastává nechtěná pauza. Jak řešíš tvůrčí krizi? (Pokud někdy nastala. J)

Ajaj, nastala, čožeby nie! Nepoznám autora, ktorý by ju nemal. Zaseknete sa na nejakom mieste a nie a nie sa pohnúť. Ja to riešim metódou chaosu J . Proste preskočím stránku, dve ( alebo 10 kapitol ) a začnem písať trebárs epilóg. Väčšinou tam potom nájdem zmienku o minulých udalostiach, ktoré som ešte nenapísala ( ja viem, divné! ), takže sa potom môžem vrátiť a tie udalosti začať opisovať. Hm, keď sa tak nad tým zamyslím, vždy mám ako prvý vymyslený záver príbehu. Takto písať je ešte väčšia sranda!

Kde čerpáš inspiraci? Co tě nejvíce v tvorbě ovlivňuje?

Moje príbehy sa píšu samé. Nepremýšľam nad nimi, neplánujem, čo a ako, ktorá udalosť povedie k ďalšej a aká bude zápletka. Proste si sadnem k počítaču a mám pritom pocit, že postavy mi stoja za chrbtom, nazerajú cez plece a diktujú, čo mám o nich napísať. J Jediné, čo v podstate plánujem, je záver a na ten zatiaľ žiadna z tých postáv nešomrala J . Ale už sa mi stalo, že niektorej postave dodala charakterové vlastnosti napríklad pieseň, ktorú som počula, alebo zaujímavá farba, rozkvitnutý kvet, hláška mojej dcéry, divný pohľad okoloidúceho... inšpiruje v podstate čokoľvek.

Četli tvé knihy i přátelé a příbuzní? Jak na ně reagovali?

Mojej malej dcére občas čítam vhodné úryvky. Okomentuje, skritizuje, ale aj pochváli. Manžel moje knihy nečítal, vlastne, čítala ich iba mamina a aj to ma prekvapila. Ona totiž nie je žiaden zapálený čitateľ a tento žáner skutočne nemusí. Práve preto si tak cením, že sa jej moja práca páčila. Pre postavu Claire ma inšpirovala moja sestra, Claire "podedila" veľa z jej osobnosti. Ale keďže tak ako Claire, aj sestra stojí oboma nohami pevne na zemi a je realistka každým cólom, nikdy by nevzala do ruky paranormálnu romancu. Takže to, akú som Claire vytvorila, je odrazom môjho suchého humoru, pretože viem, že sa ségra nikdy nedokope prečítať si o nej.  

Máš kromě psaní ještě další zajímavé koníčky?

Veľmi veľa čítam. Ale rada napríklad pracujem aj s liečivými bylinkami, zbieram ich, suším, vyrábam liečivé čaje a maste a tinktúry... Mám doma miesto, ktoré je prepchaté viazaničkami všelijakých korienkov, listov, kvetov, nádobiek, drevenými mažiarmi... manžel to volá "bosorácky kút". J Mám rada tvorivú činnosť, takže doma sa pokúšam napríklad recyklovať PET fľaše na rôzne ozdobné predmety, či hry pre deti. Rada tiež jazdím na koni, a plávam, ale to je najbližšie k športu, ako ma možno pristihnúť. Som večným nepriateľom diét na chudnutie a neznášam turistiku v kopcoch. Rovina je podľa mňa veľmi fajn.

Jaká je tvoje oblíbená kniha?

Uf, tak tých je strašne veľa! Z nových, moderných kníh mám rada napríklad Hostiteľa od S. Meyerovej,  série Kate Daniels, Meredith Gentry, Pravá Krev a predovšetkým moju srdcovku Kal Leandros. Z tých trošku starších sa mi páči Podpaľačka Stephena Kinga.  Ale ak máš na mysli knihu, ktorá je stálicou na mojom nočnom stolíku a ktorú čítam zas a znova a už viem naspamäť celé pasáže, tak to je Trygve Gulbranssen -  Večne spievajú lesy. Na tú knihu nedám dopustiť. Môžete ju čítať tisíckrát a predsa vás nebude nudiť, vždy v nej nájdete niečo nového.

Existuje nějaký žánr, kterému se vyhýbáš? (Který nemáš ráda?)

Existuje. A naozaj ho nemám rada. Konkrétne knihy napísané podľa skutočnosti. Píšem paranormálne romance a rovnaký žáner aj čítam, spolu s urban fantasy. Kniha je pre mňa prostriedok, ako sa odtrhnúť od reality a všednosti, takže po reálnej knihe siahnem málokedy, ak vôbec. Skutočnosťou človek žije, takže od kníh čakám niečo viac. Ale samozrejme, aj tu výnimka potvrdzuje pravidlo - nedávno som napríklad čítala Krásnu katastrofu, ktorá neobsahovala jedinú nadprirodzenú potvorku a napriek tomu ma dohnala k smiechu aj k slzám - klobúk dolu pred autorkou, dokáže sa krásne pohrať s emóciami čitateľa ( ticho a v dobrom závidím ). Určite som túto knihu nečítala naposledy.

A závěrečná otázka: Na jaké knize momentálně pracuješ?

Na šiestej časti novej série, ktorú uverejňujem u mňa na blogu http://paranormalromance.wep.sk Tieto príbehy nie sú určené na vydanie, píšem ich len pre potešenie mňa samej aj mojich čitateľov. J